Harry Potter a Fénixov rád

„Dobre,“ povedal strýko Vernon silene pokojným hlasom, kým teta Petunia znepokojene priložila ruku na Dudleyho čelo, aby skúsila, či nemá teplotu. „Čo sa stalo potom, Dudulko?“

„Cítil som… cítil… ako keby… ako keby…“

„Ako keby si už nikdy nemal byť šťastný,“ dokončil Harry bezvýrazne.

„Áno,“ zašepkal Dudley a stále sa triasol.

„Tak!“ strýkovi sa celkom vrátil mohutný hlas a vystrel sa. „Uvrhol si na môjho syna nejakú šialenú kliatbu, aby počul nejaké hlasy a veril, že je… že je odsúdený na nešťastie či čo, je to tak?“

„Koľkokrát vám to mám hovoriť!“ zvyšoval hlas Harry a narastala v ňom zlosť. „To som nebol ja! Boli to dvaja dementori!“

„Dvaja… čo to bolo za nezmysel?“

„De-men-to-ri,“ vyslovil Harry pomaly a zreteľne. „Dvaja.“

„A kto sú, doparoma, dementori?“

„Strážcovia v čarodejníckom väzení Azkabane,“ povedala teta Petunia.

Po týchto slovách nasledovalo dvojsekundové ohlušujúce ticho, načo si teta Petunia prikryla ústa dlaňou, ako keby jej z nich vykĺzla nejaká nechutná nadávka. Strýko Vernon na ňu vyvaľoval oči. Harrymu sa zakrútila hlava. Pani Figgová, to je jedna vec – ale teta Petunia?

„Ako to vieš?“ spýtal sa jej prekvapene.

Zdalo sa, že teta Petunia je sama sebou zdesená. Pozrela na strýka Vernona, akoby sa bojazlivo ospravedlňovala, a potom trochu odtiahla ruku a odhalila svoje konské zuby.

„Počula som… ten strašný chlapec… ako jej o nich hovorí… pred rokmi,“ jachtala nervózne.

„Ak myslíš moju mamu a otca, prečo ich nemenuješ?“ spýtal sa Harry nahlas, ale teta Petunia ho ignorovala. Zdalo sa, že je načisto vykoľajená.

Harry žasol. Okrem jediného výbuchu pred rokmi, keď teta Petunia vrieskala, že Harryho matka bola nenormálna, Harry nikdy nepočul, že by spomenula svoju sestru. Ohromilo ho, že si takúto nesúvislú informáciu o čarodejníckom svete pamätala tak dlho, keď zvyčajne všetky svoje sily vynakladala na predstieranie, že taký svet vôbec neexistuje.

Strýko Vernon otvoril ústa, znova ich zavrel, ešte raz otvoril a potom, očividne sa usilujúc spomenúť si, ako sa rozpráva, ich otvoril po tretí raz a zachrapčal: „Takže… tak… oni… ehm… naozaj existujú… tí dementovia či ako sa…“

Teta Petunia prikývla.

Strýko Vernon pozrel z tety Petunie na Dudleyho a potom na Harryho, akoby dúfal, že niekto zakričí „Prvý apríl!“ Keďže všetci boli ticho, znova otvoril ústa, ale námahy hľadať ďalšie slová ho ušetril príchod už tretej sovy v ten večer.

Vlietla cez ešte stále otvorené okno ako páperová delová guľa a so škrabotom pristála na kuchynskom stole, pričom všetci traja Dursleyovci vyľakane vyskočili. Harry vybral sove zo zobáka druhú obálku oficiálneho vzhľadu, otvoril ju a sova vyletela naspäť do tmy.

„Dosť – už tých – sov,“ zamrmlal duchom neprítomne strýko Vernon, ťažkým krokom šiel k oknu a znova ho zatresol.

Vážený pán Potter,

nadväzujúc na náš list odoslaný približne pred dvadsiatimi dvoma minútami, Ministerstvo mágie znovu preskúmalo svoje rozhodnutie okamžite zničiť Váš prútik. Môžete si prútik ponechať až do disciplinárneho konania dvanásteho augusta, na ktorom bude prijaté oficiálne rozhodnutie.

Po rozhovore s riaditeľom Rokfortskej strednej čarodejníckej školy ministerstvo súhlasilo s tým, že otázku Vášho vylúčenia rozhodne taktiež v tom čase. Mali by ste sa preto až do ďalšieho vyšetrovania považovať za dočasne vylúčeného.

Želáme Vám všetko dobré. S pozdravom

Mafalda Hopkirková

Oddelenie pre vyšetrovanie nenáležitého používania čarodejníckych schopností

Ministerstvo mágie

Rýchlo si list prečítal tri razy za sebou. Tá nepríjemná skľúčenosť, ktorá mu zvierala hruď, trochu poľavila po správe, že nie je ešte definitívne vylúčený, hoci jeho obavy to celkom nezahnalo. Zdalo sa, že všetko bude závisieť od vypočúvania dvanásteho augusta.

„No?“ strýko Vernon vrátil Harryho do prítomnosti. „Čo teraz? Odsúdili ťa na niečo? Máte aj vy trest smrti?“ dodal s nádejou v hlase.

„Musím ísť na výsluch.“

„A tam ťa odsúdia?“

„Asi áno.“

„Tak sa teda nebudem vzdávať nádeje,“ nehanebne poznamenal strýko Vernon.

„No ak je to všetko,“ vstával Harry. Zúfalo túžil byť sám, porozmýšľať, možno poslať list Ronovi, Hermione alebo Siriusovi.

„NIE, DOPAROMA, TO NIE JE VŠETKO!“ zreval strýko Vernon. „SADNI SI!“

„A čo teraz?“ netrpezlivo sa spýtal Harry.

„DUDLEY!“ zahučal strýko Vernon. „Chcem presne vedieť, čo sa stalo môjmu synovi.“